Nemecký film s názvom Zvláštna mačička patrí k filmom, ktorých názov neklame. Na viacerých podujatiach, kde som si zvolila neznámy film iba podľa názvu, sa mi podarilo natrafiť napríklad na dosť nepríjemné psycho-trilery miešané s pornom (Pedro y Lucía), či horor o vraždiacich deťoch (Deti). Ale toto našťastie nebol ten prípad. Naozaj v ňom bola milá mačka.Okrem nej mnoho členov jednej rodiny, deti, dospelí i babka. O tom, aké to je, keď sa nepočúvame, alebo počúvame len niektorých a iných /zväčša tých najmenších/ ignorujeme, sa dozvedáme z fungovania tejto rodinky. Jeden bežný deň, v ktorý sa koná spoločná rodinná večera. Nestane sa nič prevratné, žiadna dráma, len život. A teda vlastne tisíc drám v každej z postáv. Film sa na nič nehrá. Jedine ak na život … a ide mu to celkom dobre.
Prvý raz od doby, čo chodím do kina, som sa rozhodla ísť na slovenský film. a nie len na hocijaký – na sériu študentských filmov z banskobystrickej Akadémie umení. Keďže už dlhšiu dobu sa zaoberám tým o čom píšu mladí Slováci, celkom ma zaujíma, čo mladí Slováci točia. Musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená. Možno to znie, že som očakávala nejaké hrôzy, no tak to nie je. V prvej kolekcii bolo dovedna 5 filmov. Smäd po šťastí (Lucia Bušfyová) je takmer lyrickou snímkou o živote mladej ženy s všeobecnou platnosťou. To, ktorým smerom sa uberať, je otázka celej generácie, a to aj tej, ktorú predstavuje hrdinka tohto filmu. O ženách sú i Letokruhy Kristíny Rigovej. Táto sonda života dvoch mladých žien, z ktorých každá sa rozhodla pre niečo iné, poukazuje na to aké ťažké je nájsť si svoje miesto v živote plnom protikladov. Divák má možnosť z tejto dokumentárnej snímky inšpirovať sa v životnom smerovaní. Pre mňa osobne bol najsilnejší film Ja a Lucia, ktorý je skutočným príbehom Petra Komára – autora filmu. Ten so svojou priateľkou zisťuje, že budú rodičmi. O tom, čo všetko zažili od tohto momentu až po čas, kedy už držia svoju dcérku v náručí, hovorí tento krátky dokument. Niektoré silné okamihy (napríklad v pôrodnici – ale pohľadom Petra, nie Lucie) priam kričia realitou. Malé dievča, ktoré sa chtiac-nechtiac utieka do ríše rozprávok, im musí čeliť i v reálnom života. Viac než rozprávka od Ivony Lichej sa takýmto spôsobom pozerá na dievča, ktoré si musí rozprávky čítať samo. A teda sa musí i samotné postaviť proti démonom z týchto rozprávok. Posledný film s názvom Dotyky Šimona Hornu sa dá chápať ako dvojnásobná spoveď autora. Nielenže sa obnažil pred publikom v monodráme, ktorú sám napísal i zahral, ale rovnako, teda ešte hlbšie, sa do jeho osobnosti môžu ponoriť diváci v kine. Tento film pôsobil najdospelejšie, najuletenejšie a najkrikľavejšie. Možno nespracúval na prvý pohľad závažnú otázku (ako ostatné filmy: príroda vs. mesto, tehotenstvo v mladom veku, dieťa v detskom domove, či ničotnosť celej našej spoločnosti), ale ponúka pohľad do duše (mladého) človeka. A tom predsa umenie má byť.
Áno, áno,Slovensko má talent! A ja len dúfam, že ho niekedy uvidíme aj v televízii …
Celá debata | RSS tejto debaty