v rámci dnešného dopoludnia som sa tešila na dva filmy Alaina Resnaiasa, namiesto nich som však videla film o tom ako vyrastajú niektoré deti v Číne. Dračie dievčatá.
Tento nemecký film je o šaolinskej škole, kde sa deti od malička učia kungfu. Podľa riaditeľa tejto školy je však škola najmä o tom, že sa deti naučia byť kultúrne a poslušné. Podľa mňa najmä poslušné. Film, resp. jeho nemeckí tvorcovia, si neodpustili trochu steoretypný pohľad na Činu („fuj, zlá, veľká Čína), ale napriek tomu, tento film nie je jednostranným odsúdením toho, čo sa v takýchto školách deje.
Vo filme vyčnieva jedno dievčatko, cez ktorého optiku je vlastne všetko vyrozprávané. Do školy išla asi vo veku 7 rokov, dnes už je podľa vlastných slov veľká. Ani raz nespomenie bitku, ale hovorí veci tak ako sú. Budíček 5,40 a večierka 19,40. Času na obed je málo, raňajky sú až po behu a tréningu. V niektoré dni majú i hodiny, na ktorých sa učia, pred súťažou však nie. Chce byť prvá, aby urobila svojmu otcovi radosť. Otec jej veľmi chýba, no do telefónu nikdy neplače – nechce to robiť horšie aj rodičom. Táto malá hrdinka má i svoju antagonistku – mladú slečnu, ktorá zo školy utiekla, lebo ju bili, trpela a nakoniec v Šanghaji robí nechtový dizajn. Tá hovorí i o tom, že zo školy neutekajú len žiaci, ale dokonca i tréneri.
Film ponúka dosť ostrý pohľad na realitu, ktorú si mnohí z nás ani nevedia predstaviť. (Napríklad študenti sa sprchujú len dvakrát týždenne, hoci denne cvičia viac ako 5 hodín).
A pocity z tohto filmu sú blízke tomu, čo ľudia cítia, keď sa povie Čína. Je to niečo veľké, do veľkej miery choré, ale poriadok a vytrvalosť nie sú predsa vždy negatívne vlastnosti. Vidieť deti vo veku okolo 10 rokov, ktoré chápu rodičov, že s nimi nemôžu byť kvôli práci, ktoré sú ochotné zničiť sa fyzicky i psychicky (aj keď tento aspekt si zrejme neuvedomujú, zdá sa im to normálne), len preto, aby raz boli (možno) najlepšími, zanechá v človeku istú stopu.
Celá debata | RSS tejto debaty