Každý deň človek musí robiť rozhodnutia. A ja som sa dnes, tento rok na jedenástom ročníku piešťanského Cinematiku, rozhodla, že si budem vyberať také filmy, z ktorých budem mať najmenšiu (minimálne menšiu) depresiu. Alebo menší spleen. Nechápte ma zle, milujem drámy. Filmy, po ktorých neviem, či si mám ublížiť, zabiť sa alebo sa opiť do bezvedomia. Také, na ktoré musíte myslieť ešte niekoľko týždňov a obrazy /otázky / myšlienky z nich vás sprevádzajú celý život. Na tých pár filmových festivaloch a x hodinách, ktoré trávim v kine v rôznych mestách počas roka, som takých filmov videla viacero. A viacero z nich patrí k mojím obľúbeným. Napriek tomu som sa rozhodla, že to tento rok skúsim trošku inak. Veselšie.
A preto som si ako prvý film na tohtoročnom Cinematiku vybrala film FADO nemeckého režiséra a scénaristu Jonasa Rothlaendera. Ehm. Tí z vás, ktorí ho videli, sa mi teraz asi smejú z plného hrdla. Ale prečo som si ho vybrala? Lebo v tom istom čase hrali oscarového Saulovho syna. A s filmami o koncentrákoch mám svoje skúsenosti. A nechcela som stráviť prvý deň tohto Cinematiku zatvorená uplakaná v izbe s mojím najlepším kamarátom Jamesonom a neustále sa sama seba pýtať, ako je toto vôbec možné. Takže FADO. Intímna dráma o vzťahu mladých ľudí, Fabiana a Doro, ktorá sa odsťahovala do Portugalska. Lekár Fabian za ňou prišiel, pretože mu na záchranke v jednu noc zomrelo mladé dievča, ktoré vyzeralo úplne ako Doro. Pretože ju miluje. A najmä preto, že na ňu neskutočne žiarli. Ak je hlavnou témou tohto filmu žiarlivosť, jeho leitmotívy sú o niečo pôvabnejšie – telesná láska, nespútané more, Lisabon a život v ňom. Všetci v sále (starého, ale milého Kina klub) by chceli veriť, že sa Fabian vyliečil zo svojej žiarlivosti. Režisér sa však hrá s divákom dokonalú hru, v ktorej nikdy neviete, či sa pozeráte na „filmovú realitu“ alebo na Fabianove psychopatické predstavy. Pridajte si k tomu absurdnú tanečnú scénu na hit z 90. rokov What is love po brutálnom akte násilia, zopár explicitných sexuálnych scén a nejasný záver. Tak získate naozaj dobrý a veľmi pôsobivý obrázok o vzťahoch dnešných tridsiatnikov (áno, nie až taký bezútešný, ako nám ho ponúkol napríklad McQueen vo svojej Hanbe), cez ktorý sa prediera reflexia našej spoločnosti. Po ceste z kina mi nebolo dvakrát do spevu, ale moja precitlivenosť nič nemení na fakte, že to je naozaj dobrý film – a zamyslite sa nad názvom FADO (Fabian + Doro)…
Zmierila som sa s tým, že si nepozriem slovenský dokument Čakáreň, ani čilskú drámu Nikdy nebudeš sám – mám svoje skúsenosti s drámami z Latinskej Ameriky… Ak chcete stratiť všetky ilúzie, vrelo odporúčam film Pedro a Lucia. Radšej som si pospala, aby som sa mohla sústrediť na nového Woodyho Allena.
Café society – a to poviem narovinu – je pre mňa najlepší film Woodyho Allena po roku 2000 (Ok, možno sa o prvenstvo bije s Polnocou v Paríži, ale… ). Možno je to mojou slabosťou na tridsiate roky, možno tým, že som potrebovala trochu ľahší žáner a možno tým, že hudbu k tomuto filmu tvoria takmer výhradne nezabudnuteľné gershwinovky, coleporterovky a akustické verzie nestarnúcich ľúbostných hitov, ktoré poznáme od Franka Sinatru a Elly Fitzgerald. Nebudem prezrádzať dej – z obsahovej stránky zaujmú ako vždy narážky na židovstvo (Židia neveria v posmrtný život a preto sa odsúdený na smrť rozhodne prejsť ku kresťanstvu), ale najmä – a dodáva to filmu dôveryhodnosť a zdôrazňuje to prítomnosť samotného režiséra viac než zlomyseľné komentáre zlomyseľného rozprávača (vďakabohu za Allenových rozprávačov!) – sú úvahy o smrti a starobe. Napriek tomu je to zlatá éra Hollywoodu, producenti, sexi herečky, mafiáni, alkohol, drogy, vraždy, naivita a viera v lásku. Kristen Stewart v dobrej úlohe presviedča, že je ďaleko od stmievania i zatmenia, Blake Lively je krásna ako vždy a prekvapí najmä Steve Carrel, ktorého poznáme z druhoradých multiplexových komédií. Jesse Eisenberg proste nemá chybu. Koniec možno niektorých ľudí sklame – najmä tých, ktorým sa zapáčil nápadný a (ne)logický koniec všetkých koncov v poslednom filme Iracionálny muž, no stále je to film, ktorý má to najlepšie z Woodyho Allena, a ešte niečo viac. Najlepšie na tom je fakt, že to „niečo viac“ neviem pomenovať.
Celá debata | RSS tejto debaty