Nedeľa.
Nedeľa a Wim Wenders. Tak som sa utvrdila, že Rȕdiger Vogler je môj obľúbený herec. A asi aj Wendersov. V tomto filme sa protagonista, ktoré stvárňuje, volá takisto ako v o 20 rokov mladšom Lisabonskom príbehu. Akurát, že nie je zvukár, ale novinár. Philip má písať reportáž o Amerike, ktorú precestoval krížom-krážom. Bol však schopný akurát si všetko fotiť, čakať, kým mu vyjde fotka z polaroidu, a uvedomiť si, ako sa odcudzuje svetu. Že nedokáže počúvať, ani sa pozerať.
Po hádke so šéfom sa rozhodne opustiť New York a vrátiť sa do Nemecka, čo ale nie je možné pre stávky aerolínií. Na letisku sa zoznámi s mladou ženou, ktorá rovnako chce odcestovať.
Ako sa to tak vo Wendersových filmoch stáva, Philipovi „prischne“ jej dcéra, Alice. Toto deväťročné dievčatko sa zrazu na ňom stane závislé a on pochopí, čo to znamená zodpovednosť, hoci ju silno odmieta. S Alicou doletia do Amsterdamu a odtiaľ sa vydávajú na cestu po Nemecku.
Film má nielen silný príbeh, ale vďaka fotografiám aj iný rozmer. Wenders sa zameriava na pohyb a prežívanie postáv. Alice v mestách je skvelý Wendersov film, ktorý podáva obraz Európy v 70.rokoch, nevynecháva kritiku pop-kultúry a dostane sa pod kožu každému divákovi.
A tak som sa rozlúčila s tohtoročným cinematikom. Udalosti tomu chceli tak, aby som si už nepozrela českú novinku Rodinný film, a ani slovenskú jazzovú Paru nad riekou, na ktorú sa už dlho teším. Držte mi palce, aby som ich čoskoro videla. A ja vám držím palce, aby ste videli toľko skvelých filmov, koľko som videla ja za posledných šesť dní, a ešte viac.