Sobota. Zmena počasia i tlaku. Zameranie na Wendersa som ale nezmenila a preto som si pozrela jeho Falošný pohyb. Potešil ma Rȕdiger Vogler, ktorého som si obľúbila vo včerajšom Lisabonskom príbehu a dúfam, že moja sympatia bude gradovať po zajtrajšom filme Alica v mestách. Ale späť k Falošnému pohybu, tento film som musela vidieť aj preto, lebo je síce druhotne, ale predsa len inšpirovaný Goetheho Učňovskými rokmi Wilhelma Meistera. Protagonista – o ktorom už všetci vieme, že ho hrá Rȕdiger Vogler a volá sa Wilhelm Meister sa chtiac-nechtiac musí vybrať na cesty. Matka zaňho rozhodne a on teda zamieri do Bonnu. Hneď vo vlaku sa zaľúbi do ženy, ktorá nastúpi do vedľajšieho vlaku – len pri tomto filme pochopíte, ako dlho môžu ísť dva vlaky vedľa seba jedným smerom. Oproti nemu sedí starší muž a dievča (prekvapivo mladá artistka). Tí sa k nemu prilepia – nemáte šancu zistiť prečo, a po pár minútach vás už táto otázka ani nebude mátať. Rovnakým spôsobom sa zoznámi s Theresou – krásnou ženou z vedľajšieho vlaku – a všetci sa v Bonne vydávajú na prechádzku. A tak začne sled zvláštnych rozhovorov a vyhrotených situácií, po ktorých si Wilhelm uvedomí, že hoci stále niekam kráča, odchádza a ba priam uteká, život ani tvorba sa mu neposúvajú vôbec nikam. Bol to len falošný pohyb.
Keďže je sobota je sobota, rozhodla som sa zvoľniť tempo. A tak som videla len dva filmy. A som rada, že som si v hlave spravila priestor a poriadok. Na nového Jarmusha treba ísť s čistým štítom. Hoci Peter Konečný povedal (okrem veľa zaujímavých a vtipných vecí), že sa v Jarmushovej novinke Paterson vlastne nič nestane, tento film je v mojom osobnom TOP 3 rebríčku z tohtoročného Cinematiku a určite sa v ňom niečo stalo. Alebo sa minimálne stáva niečo s divákom po jeho zhliadnutí. Týždeň zo života Patersona – vodiča autobusu MHD v meste Paterson (chichi) – ukazuje život taký, aký je, alebo možno taký, aký by ho tí menej šťastní z nás chceli mať. Paterson miluje svoju priateľku a poéziu – píše básne, ktoré si zapisuje do svojho tajného zápisníka – prvý problém spočíva v tom, že ich nechce zverejniť, ani svoj zápisník okopírovať, hoci ho o to Laura niekoľkokrát dôrazne žiada. Kým Paterson diváka zaujíma svojou normálnosťou, usporiadanosťou a zakotvenosťou, Laura je jeho úplný opak, ktorý má (tak ako ja, ehm) úchylku na čierno-bielu farebnú kombináciu a skúša byť umelkyňou, či pekárkou alebo kuchárkou. Tento zaujímavý pár dopĺňa nie menej dôležitý pes Marvin.
Hoci Paterson príde o všetky svoje básne, koniec filmu pôsobí po zľahka absurdnej debate Patersona s japonským básnikom nádejne. Jarmush sa pohral s formou a znovu sa mu podarilo urobiť jedinečný, znepokojujúci a zároveň nádherný film o živote, láske, umení, poriadku i neporiadku, nech už je pondelok, štvrtok či nedeľa.