Keď som ráno vychádzala z hotela, nebola som celkom rozhodnutá, čo si pozriem. Okolnosti, náhoda a neochota nechať sa úplne rozjatriť nejakou krutou trilerovo-hororovou drámou rozhodli za mňa. Tak ako to mám najradšej. Takže film s názvom Tisíc a jedna noc: Časť prvá – Nepokojný. Portugalský film, ktorý na pozadí známej legendy o Šeherezáde, približuje viacero príbehov v kontexte nepriaznivej politickej, ekonomickej a sociálnej situácie Portugalska po roku 2014. Film síce vyzerá, akoby išlo o spojenie piatich rôznych dejov, ale je z neho cítiť hlavná myšlienka. A to je tá, že politici si robia, čo chcú, bez ohľadu na ľudí. Pekné zábery, vtipné myšlienky, veľa rôznych motívov a nečakané prestrihy vás presvedčia, že v Portugalsku vedia, ako točiť filmy. A pri titulkách sa pristihnete, ako veríte, že bude nejaká časť druhá a časť tretia, ako to sľubujú. Mimochodom je to prvý film na tohtoročnom Cinematiku, v ktorom ma dve scény tak prekvapili, že som takmer kričala. Nech už je to dobré alebo zlé.
Predstavte si partiu šiestich chlapov v strednom veku na jednej lodi. Na ozajstnej lodi, nie metaforickej. 5 z nich má pomerne veľkú charizmu, všetci majú vlastný príbeh, ktorý je silne cítiť v pozadí a maskujú ho svojím mačizmom. Jedného večera sa rozhodnú, že sa zahrajú hru o pečatný prsteň, s názvom Chevalier. Táto grécka komédia ponúka pohľad do hĺbky duše dnešných mužov i ľudí ako takých – veď všetci chceme byť najlepší a najkrajší, či nie? A týchto 6 chlapov určite nie je výnimkou, a tak začnú merať, hodnotiť, posudzovať, odsudzovať, komentovať úplne všetko a súťažiť. Ako súťaž dopadne vlastne nie je až také dôležité, ako jej priebeh. Zničia takto svoje kamarátstva? Dokážu sa preniesť cez prehru? Na filmových festivaloch málokedy narazíte na komédie. A nieto na skvelé komédie ako je Chevalier.
A konečne prišiel ten čas.17.00 a slovenská premiéra Dolanovho filmu Je to len koniec sveta. Úspešný mladý autor divadelných hier sa vracia po dvanástich rokov domov, aby svojej rodine povedal, že zomiera. Matka, ktorá popiera realitu. Mladšia sestra, ktorá si ho takmer nepamätá. Brat, ktorý trpí neskutočnými záchvatmi zlosti a hystérie. A nová švagriná, ktorá sa tvári, že je úplne v pohode. A teraz si za tie rodinné funkcie dosaďte – Léa Seyoux, Vincent Cassel, Marion Cotillard. Monodráma. Klip. Emócie – vyhrotené aj zámerne potláčané. Skvelý strih. A je jedno, čo vlastne o tomto filme viete. Alebo neviete. Nemusíte pochopiť, na čo zomiera a kedy. Ani to, prečo odchádza. V živote proste niekedy neviete prečo. A nikdy tak úplne neviete, či je to vlastne dobré alebo zlé. Ale to, že Je to len koniec sveta je potvrdením Dolanovho génia, je jasné.
Na Dolanovom filme sa mi zjavil duch. Niekto, na koho som úplne zabudla a nechcela som ho vidieť. A už vôbec nie v objatí nejakej dvadsiatky. Musela som sa premáhať, aby som sa do Domu umenia ešte vrátila. Ale vrátiť sa na film o The Beatles, bol naozaj dobrý nápad. Eight Days a Week odporúčam každému, kto sa aspoň pár dní svojho života odvážil tvrdiť, že Beatles je jeho obľúbená kapela. Ja som mala takých dní niekoľko, možno to boli aj dva – tri roky. Hudobné filmy o neskutočných umelcoch ma nikdy nenechali chladnú. Celebration day. Amy. Lucie. Atď. A bolo by naozaj čudné, keby Eight Days a Week, ktorý režíroval Ron Howard, bol výnimkou.