Niekedy sa nájdu ľudia, ktorí idú na filmový festival a pozerajú filmy, ktoré sú trochu staršie. Nie každého lákajú len novinky, ktoré zožali slávu na festivaloch v Cannes, v Benátkach, v Berlíne, či v Karlových Varoch. Spomínam si na svoj prvý Artfilm, na ktorom som si s radosťou pozrela dva filmy, ktoré poznám naspamäť. Poviem len toľko, že druhý z nich sú Raňajky u Tiffanyho.
A tak som sa zoznámila na Cinematiku 2013 s Alainom Resnaisom. A dnes som sa znovu zaľúbila do Wima Wendersa. A okrem iného som videla za jeden deň tri filmy s takýmito minutážami – 148 – 128 – 164 … a ani jeden z nich ma dlhodobo nedeprimoval.
Paríž, Texas je nielen výnimočne dlhý, ale aj výnimočne zaujímavý film. Spája sa v ňom viacero rôznych motívov a prístupov – začína sa dlhšou pasážou nehovoriaceho a smutného človeka, ktorý sa tára po texaskej pustine. Divák sa o ňom postupne dozvedá čoraz viac – Travis sa dokáže otvoriť nielen svojmu bratovi, synovi, ale aj nám. Z hľadiska celkovej kompozície skvelo vyznieva záver, keď sa mu podarí nájsť svoju ženu (mimochodom, hrá ju neskutočne krásna Nastassija Kinski), a veľmi dlho rozpráva. Povedzme to asi tak, že niečo môžeme celý život hľadať, ale keď to nájdeme, radšej od toho utečieme, lebo sami sebe vsugerujeme, že za to nestojíme… lebo Travis sa bojí lásky. Bojí sa byť sám a rovnako sa bojí byť s niekým. Najviac sa ale zrejme bojí života, a preto sa z neho stal nomád.
Čomu ale celkom dobre nerozumiem, je názov filmu Nebo nad Berlínom. Film sa v originále volá Wings of desire. Chápem dobu, v ktorej sa u nás film premietal, a že to má zrejme viac politicko-sociologické pozadie, ale jesus christ, wings of desire je naozaj krásny názov. A zodpovedá obsahu filmu na 110 percent. Ale nevadí. Ide o film, ktorý má všetko – reminiscencie z vojny, Berlín s múrom, anjelov, chudobných sivých ľudí, Petra Falka, ktorý hral sám seba, filozofické pozadie a lyrické pasáže, cirkus, hudbu, atmosféru. A striedajú sa v ňom čiernobiele scény s farebnými, podľa toho, či sa pozeráme z perspektívy anjela alebo človeka. Proste všetko. A ešte sa v ňom hovorí minimálne štyrmi jazykmi. Jeden z anjelov sa zaľúbi do cirkusovej artistky. Poučenie do života – ak ste anjel a zaľúbili ste sa do človeka, kvôli ktorému chcete obetovať svoju nesmrteľnosť, potrebujete Petra Falka (bývalého anjela), ktorý vás cíti, ale nevidí, odhodlanie a vieru. Stane sa to asi takto – v Berlíne uvidíte plagáty na koncert Nicka Cavea & Bad Seeds. Pôjdete naň, lebo kde inde by ste stretli svoju životnú lásku, ktorú hľadáte po celom meste, než na koncerte Nicka Cavea. A ona za vami príde na bar, aby sa vám mohla príliš lyrickým spôsobom vyznať z toho, že vlastne neviedla až taký usporiadaný život, ale to je jedno, pretože vnútri vedela, že niekde existujete. A to všetko v momente, keď bude Nick spievať From Her To Eternity. Aj keď to je vlastne úplne naopak. Ako hovorím, tento film má všetko.
Nemecko si na Oscara 2017 vybralo komédiu Toni Edrmann. Áno, to je ten 162 minútový film, ktorý má neskutočne vysoké hodnotenia od kritikov na celom svete. A je to skvelá komédia, ktorá nastavuje zrkadlo dnešnému svetu – mužom, ktorí nechcú dospieť, ich dcéram, ktoré si myslia, že peniaze a vysoké postavenie v nadnárodnej firme je všetko, a najmä ich vzťahom. Veľa absurdných scén, zvláštneho humoru, psychicky vypätých chvíľ, a mierne harmonický záver, sľubujú film, počas ktorého sa ani raz nepozriete na mobil. Keď Peter Konečný hovoril, že každá z tých 162 minút je skvelá, pochybovala som. Teraz však nepochybujem.
O pol deviatej sa z Bažant kinematografu premietal dánsky film Komúna. Chcela som ho vidieť. Ale som príliš stará na to, aby som sedela na betóne/tráve a vydržala som len hodinu (bez piva, ktoré nepijem). Ale stopercentne viem, že ak ho budú dávať v nejakom kine počas roka, určite naň pôjdem. Návrat do 70. rokov so všetkým, čo k nim patrí, sľubuje jedinečný zážitok.