Spravila som si trošku ľahší deň. Oddychový. No stress, no Osvienčim. Ale nie, akurát kým som sa vymotala z hotelu, premeškala som bulharský film Love.net, na ktorý som sa tešila. Videla som však ďalší film francúzskeho režiséra Alaina Resnaisa, a ten sa pomaly stáva mojím obľúbencom.
Film s názvom Srdcia ponúka to, čo mám najradšej – sondu do (narušených a zablokovaných) medziľudských vzťahov spojenú s miernou absurditou a dosť veľkou dávkou zamyslení sa nad tým, prečo to tak je.
Na šiestich rozličných postavách, ktoré sa míňajú, stretávajú, ignorujú, provokujú, milujú, poznajú i nepoznajú, sa dozvedáme aké ťažké je vlastne byť sám sebou. Hodnota života sa odzrkadľuje nie v tom, čo postavy majú, ale práve v tom, čo im chýba. Postava Charlotte, na pohľad puritánskej katolíčky, ktorá osamelým starším mužom rozdáva videopásky s kresťanskou hitparádou, pôsobí najkomickejšie a vlastne, je to najlepšie napísaná i zahraná postava. Poukáže okrem iného i na to, akí ľudia sú … ale to treba vidieť Charlotte 😉 a to, čo na tých páskach nasleduje za kresťanskými evergreenmi.
Srdcia sú filmom (prekvapivo) o láske, ktorá nie a nie prísť, o sexe, ktorý už by prísť ani nemusel a o samote, ktorú musíme nejako prehrýzť… A je to jeden z lepších filmov, ktoré som v poslednej dobe videla. Povie veľa, zanechá stopu v divákovi, ale príjemnú a nie krvavú, a rozosmeje. Lebo je na smiech vidieť to, o čo sa dennodenne snažíme na veľkom plátne.