deň šiesty

21. júna 2012, Sára Novomeská, AFF 2012

… pre mňa posledný

13.00 Do Ríma s láskou. Áno, áno, Woody Allen. Vďačíme mu za mnoho. Ja osobne mu vďačím najmä za to, že som 20 minút stála na pražiacom slnku asi v 36°C v tieni. Takto vyzeral môj posledný film na tohtoročnom AFF. Čakala som naň v dave. Samozrejme, v dave študentov. A tu sa opäť ukázalo, kto je inteligencia nášho národa. Len dospelí ľudia nad 40 rokov sa predbiehali, lebo oni predsa nemusia čakať s nejakými spotenými študentmi, čo majú cinepass za 5 eur. Lebo oni majú drahú vstupenku z ticketportalu, ktorá ich oprávňuje prísť o päť minút dvanásť (v tomto prípade o päť minút jedna), obísť rad asi 200 ľudí a postaviť sa pred dvere. Toto ma takmer odradilo čakať.

Vydržala som, hoci som sa takmer roztopila. Napriek tomu, že sme všetci videli, koľko nás tam je, našli sa takí, ktorí si v stane sadali ob-sedačku a mne už stávali dupkom. V stane bolo minimálne tridsať stupňov. Nielen preto sa premietať začalo neskôr asi o desať minút. Bola som arogantne a egoisticky namosúrená, lebo veď predsa nikto z tých, čo sa tu tlačia nemiluje Woodyho humor tak ako ja.

Film bol fajn. Vtipný až absurdný, miestami sentimentálny. Hoci z princípu na filmy, kde sa zjaví Penelope Cruz zo zásady nechodím, tento som vidieť chcela veľmi. A ani nebola taká zlá. Rovnako ako ostatní. Napríklad Alec Baldwin. Tento film by som označila ako jeho comeback. Naozaj, zahral si postavu na úrovni, ktorej tú úroveň dal on sám. Stvárnil akéhosi starnúceho elegána, ktorý radí mladšiemu mužovi v láske. A ide mu to.

Roberto Benigni rovnako hviezdi. Aj samotný Woody Allen.

 

Krásna satyra nášho sveta, slávy, novinárov, ale i manažérov hviezd. A nemôžem zabudnúť, že Allen i tento krát podal trošku iný pohľad na vzťah medzi mužom a ženou. Iný a veľmi zaujímavý.

Tento film bol pekným zakončením môjho pobytu na AFF. Je jeden z mála filmov, pri ktorých som sa smiala; a dokonca som sa usmievala aj vychádzajúc z kina. Čakanie naň, neznesiteľné teplo a moji spoludiváci boli ďalším dôvodom, prečo som si povedala, že stačí a utiekla som do lesa.

Dovidenia o rok!