Pevná linka, hustý dážď a zlý pocit z hnusného sveta sú leitmotívmi filmov, s ktorými som strávila dnešný deň. Tieto tri veci človek potrebuje, aby prežil niečo dramatické. A povedzme si otvorene, nechýba nám najmä tá pevná linka?
Nedeľu som prežila ako maratón piatich filmov; s maličkými prestávkami mi to zabralo deväť hodín. Hercovu misiu som odignorovala, no Emmanuelle Béart som videla neskôr v parku. Takže som o nič neprišla. Hádam…
10.00 Headshot. Film zaradený do sekcie Eastern promises bol zaujímavý. Hlavný hrdina, bývalý policajt, čelí otázke, čo je to spravodlivosť. Najkrajšia veta – spravodlivosť v prírode neexistuje, je to ľudský vynález. Film má zloduchov, ale nemá už typicky kladné charaktery. Protagonista má pevnú linku, ktorá zlovestne zvoní; má značnú neurózu a strach o svoj život. Zaujmú napríklad ženské postavy – sú tam dve. Jedna prostitútka, ktorá najprv stratí kľúče, potom zomiera v sprche, potom sa objaví na návšteve vo väzení s ospravedlnením, nakoniec sa stane Tulovou femme fatalle a v závere zomiera na predávkovanie. Samozrejme, nevieme, či je to vražda, alebo ozajstné predávkovanie. Druhá ženská postava je vždy na svojom mieste – „náhodne“ ide autom okolo vtedy, keď Tul potrebuje niekam zmiznúť. Obe ženy sú len figúrkami v rukách mužov, robia to, čo im je povedané, alebo to, za čo im je zaplatené. Tul je okrem iného nájomný vrah. Raz ho postrelia a odvtedy vidí veci hore nohami, resp. dole hlavou. A že svet postavený na hlavu nie je len metafora, to zistíte až si Headshot pozriete.
12,30 Dáma. Luc Besson. Žiada sa mi napísať niečo ako I srdiečko Luc Besson. Aj Luc Besson siahol po dramatickom zvonení pevnej linky, no tento raz nie v pozícii, ktorá by mu dávala voľnú ruku na hranie sa s materiálom. Siahol po skutočnej udalosti – po živote barmskej političky Aung San Suu Kyl. Napriek tomu Besson ostáva verný svojmu filmárčeniu – nádherné scény, výborná hudba, ale aj občasné zľahčovanie príbehu, dávajú takejto vážnej a stále aktuálnej téme ľudský rozmer. Obrazy barmských domorodých kmeňov plné nádherných farieb striedajú obrazy odporne krutých vojenských zásahov. Život Suu ponúka skôr cez hľadáčik jej rodiny, a preto rakovina jej muža Mickeyho núti myslieť najmä na manželskú a rodičovskú lásku, vlasť na prvom mieste (všetko za národ, to vedela už Timrava) je dosť spochybňovaná. A to Besson chcel. Otázka či vlasť či rodina sa nesie celým filmom ako červená niť.
Po týchto dvoch filmoch som si, zhnusená naším svetom, z duše želala komédiu. A tá prišla. 15,00 – Dievča, ktoré sme vtedy milovali. Bohužiaľ, po jej pozretí, som svoje prianie oľutovala. Ak by sme vypustili odlišný a pre nás stále originálny a neznámy kultúrny kontext Taiwanu, nezostane nám nič iné než priemerná tínedžerská komédia typu Snowborďáci. Samozrejme, má i isté plusy. Tým najväčším je jednoznačne absencia happy endu.
O 17,30 sme sa vrátili k závažným spoločenským problémom s poľsko-francúzskym filmom Ony. Názov Elles je oveľa lepší – hlavná hrdinka píše článok o študentkách, ktoré sa živia prostitúciou, do francúzskeho Elle. Binoche je v hlavnej úlohe veľmi dobrá, a sekundujú jej najmä postavy dvoch mladých študentiek. Film je ponorený do atmosféry otázky či peniaze sú všetko a robia ľudí šťastnými. Anna žije život ako z Elle – má obrovský byt, milujúceho muža a dvoch krásnych synov. Jeden chodí za školu a druhý (asi 7-ročný) sa venuje len videohrám. Práve príbehy dvoch študentiek (veľmi explicitné v niektorých záberoch) strhávajú masku jej dokonalého života. Ale len dočasne. Annu (a mňa tiež) zaráža spôsob akým o svojom remesle dievčatá hovoria. Charlotte napríklad je prenasledovaná chudobou (a svetrami z viskózy), ktorá ju desí viac ako niektoré nepríjemné veci, ktoré „robí“ svojim zákazníkom. Tento nádherný emotívny film však končí scénou raňajok vyrovnanej dokonalej rodinky. Je pravda, že najlepšou scénou je ďalšia fingovaná udalosť dokonalého života – večera s mužovými spolupracovníkmi, na ktorej Anna vidí klientov svojich dvoch študentiek. A po večeri sa chová k svojmu mužovi ako nikdy predtým, aby zachránila ich vzťah – on to však odmieta. No i tak záver – šťastné raňajky sú reflexiou nášho zmýšľania, sú symbolom dočasného znepokojenia a následného nezáujmu voči takýmto problémom.
20.00 A mačka zmizne. Na tento film som sa tešila najviac. A vyplatilo sa. Trošku absurdný dej je vždy len odrazom nášho sveta v zrkadle. Luis sa vráti z psychiatrie, už ako vyliečený po záchvate zúrivosti, agresie a žiarlivosti. Trpel paranojou, že jeho odborný asistent mu chce ukradnúť dlhoročné výskumy. Po príchode domov ho nespoznáva kocúr, ktorý ho dokonca škrabne. Kocúr sa stratí, manželka Beatris začne trpieť paranojou a Luis je úplne v poriadku. Manželia radšej odídu na dovolenku do Brazílie, aby si odpočinuli a konečne si užívali života. Záverečné scény po odchode manželov z domu napínajú diváka očakávaním a napätím, a keď slúžka vyťahuje z mrazničky balíčky s mäsom, asi každý rozmýšľa, v ktorom z nich je stratený čierny kocúr. O to väčšie prekvapenie, keď sa kocúr vráti a v práčovni v mrazničke je zatvorené niečo iné. Film sa končí obrazom krvavých okuliarov na zemi pri mrazničke a zvonením mobilu. A ja sa smejem. Konečne.